κακοζωΐα

κακοήθεια

κακοήθευμα
κακοήθεια, ας () [κᾰ]
1 mauvaise habitude, Xén. Cyn. 13, 16 ||
2 mauvais caractère, méchanceté, Plat. Rsp. 348d ; Arstt. Rhet. 2, 13, 3, etc. ; au plur. Eschn. 23, 43 ||
3 caractère mauvais (d’un mal) c. καχεξία, Diosc. 3, 106 ||
E Ion. -ηθίη, Démocr. (Stob. Fl. 10, 68).
Étym. κακοήθης.