φλογοτρόφος

φλογόω-ῶ

φλογώδης
φλογόω-ῶ, c. φλέγω, Sch.-Il. 13, 341 ; au pass. briller, en parl. du feu, Th. Ign. 71 ; d’une pierre, Th. Lap. 20.
Étym. φλόξ.