θεήϊος

θεηκολέω-ῶ

θεηκολεών
θεηκολέω-ῶ, être prêtre, Sylloge inscriptionum græcarum, Wilhelm Dittenberger 378, 9 (1er siècle après J.-C.), v. Meisterh. p. 16, 10.
Étym. θεηκόλος.