θεοεχθία

Θεοζοτίδης

Θεόζοτος
Θεοζοτίδης, ου () Théozotidès, h. Plat. Ap. 33e ; Dém. 533, 13 (vulg. Θεοσδοτίδης) CIA. 2, 944, 1, 39 (fin du 4e siècle av. J.-C.) v. Meisterh. p. 71, 3, note 664.
Étym. patr. du suiv.