αὐτοτελειότης

αὐτοτέλεστος

αὐτοτελής
αὐτο·τέλεστος, ος, ον, qui s’est accompli ou s’accomplit de soi-même, spontané, Opp. H. 1, 763 ; Anth. 1, 19.
Étym. αὐ. τελέω.