μονοπραγματέω-ῶ

μονοπροσωπέω-ῶ

μονοπρόσωπος
μονοπροσωπέω-ῶ, n’avoir qu’une personne à chaque temps, être unipersonnel, Dysc. Pron. 6a.
Étym. μονοπρόσωπος.